Sci-fi momenty v každodennom živote a technológie

My ľudia máme tendenciu rýchlo sa prispôsobiť okolnostiam a novému prostrediu, ktoré zakrátko začneme považovať za „normál“. Ľudstvo ako živočíšny druh tejto schopnosti pravdepodobne vďačí za prežitie, pretože z biologického hľadiska si nemôžeme dovoliť neustále reagovať na opakujúce sa udalosti. Namiesto toho si teda nastavíme nový „štandard“ a z miery nás vyvedie len nová zmena vymykajúca sa tomuto „novému“ štandardu.

Všetci poznáme situáciu, keď prídeme do nového prostredia a zacítime výrazný pach alebo zvuk – napríklad vôňu pečúceho sa chleba, čísi parfum alebo hukot leteckého motora. O pár minút neskôr si ho však už ani neuvedomujeme. Rovnaké navyknutie si na novinky zažívame aj vo svete technológií, no aj tak sa z času na čas na povrch prederie záblesk novoty a my zažijeme pocit „zjavenia“ – alebo to, čo vo svete technológií nazývame „sci-fi moment“.

Keď som pracoval pre svojho bývalého zamestnávateľa, veľa času som trávil v Indii. Firma mi zabezpečila auto so šoférom. Vzhľadom k vtedajšej dopravnej situácii v Indii bol miestny šofér z bezpečnostného hľadiska nevyhnutnosťou a bola to tiež bežná prax v prípade cudzích pracovníkov, ako som bol ja, ale aj u mnohých miestnych obyvateľov. Mne, Američanovi zvyknutému voziť sa všade sám, prišlo spočiatku veľmi zvláštne, že by som mal mať šoféra. Bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by ma mal niekto voziť do práce a potom celý deň sedieť a čakať, kým nebudem chcieť odísť. Mal som z toho pocit viny. 

Hoci mať osobného šoféra bolo v Indii úplne bežnou a (na americké pomery) aj pomerne lacnou záležitosťou, bolo pre mňa ťažké zvyknúť si na myšlienku, že si najímam niekoho, kto mi v podstate celý deň slúži. A predsa som si na to zvykol. O pár týždňov som si to nielen užíval, ale začal som si uvedomovať aj ďalšie výhody toho, že mám k dispozícii osobného šoféra. Napríklad som ho mohol požiadať, aby za mňa niečo drobné vybavil, kým som pracoval, užíval som si rozhovory s ním počas dlhých jázd, a naozaj som sa tešil na rannú kávu, po ktorú sa zastavil vždy pred tým, ako ráno prišiel po mňa. Zakrátko som bol jednoducho „zhýčkaný“. Stále som si užíval, že mám šoféra, a časom sa z nás stali dokonca priatelia, no už som sa necítil previnilo, že na mňa musí čakať, keď som mal veľa práce (pokiaľ som neostával v práci naozaj neskoro). Inými slovami, úplne som si na túto novú skutočnosť zvykol.

Cestovanie má na mňa rovnaký účinok. Často cestujem služobne a zvyčajne sa natoľko sústredím na prácu, že si nevšímam „novosť“ svojho okolia. Z času na čas sa však stane čosi, čo ma prinúti uvedomiť si, na akom fantastickom mieste som sa ocitol. Raz sme napríklad v Paríži pre istého klienta organizovali architektonický workshop v miestnosti, ktorá mala neuveriteľný výhľad priamo na jednu z najznámejších parížskych pamätihodností, Víťazný oblúk. Počas workshopu i cez prestávky som sa často díval z okna a vravel si „Milujem svoju prácu!“

Podobných magických okamihov je viac – keď večeriam s kolegami na terase reštaurácie na námestí v Lichtenštajnsku alebo keď si v chladný jesenný deň kupujem pečené gaštany od pouličného predavača v Zürichu, to všetko narúša „návyk“ častých služobných ciest. Tieto a podobné momenty mi opakovane pripomínajú niečo, na čo som si zvykol, a čo možno pričasto beriem ako samozrejmosť: aké obrovské šťastie mám, že môžem navštevovať také úžasné miesta a že robím zaujímavú prácu so skvelými ľuďmi.

Niečo podobné platí aj pre technológie. Keď sa dostaneme k novej technológii alebo zariadeniu, sme ňou často fascinovaní a cítime nadšenie. Rýchlo to ale opadne a aj keď si stále užívame výhody, ktoré nám prináša, začneme ich vnímať ako samozrejmosť. A potom sa stane niečo, čo nám pripomenie, v akej úžasnej dobe žijeme.

Presne to sa mi prihodilo nedávno. Mám Teslu, ktorá má vo výbave aj funkciu „autopilota”. Táto funkcia bola na trh uvedená asi pred rokom (od momentu, keď vznikol tento článok) a ja som si na ňu už dosť zvykol. Aj tak si však zakaždým užívam, ako sa moje vozidlo automaticky navedie na výjazd z diaľnice, ktorý je k môjmu domu najbližšie. Zjazd z diaľnice vedie cez dosť prudkú pravotočivú zákrutu v tvare U, ktorá sa točí do protismeru a potom sa napája na križovatku, cez ktorú jazdím domov. Keď na chvíľku pustíte volant, je jasné, že auto sleduje cestu a riadi sa úplne samo. Pred niekoľkými dňami som práve hlasovým ovládaním diktoval Siri nejaké poznámky presne vtedy, keď autopilot viedol auto cez tento zjazd smerom k môjmu domu. Nenaplánoval som vedome, že sa tieto veci budú diať súbežne, ale zrazu mi bolo viac než jasné, že práve zažívam svoj „sci-fi“ moment. 

Situácia, v ktorej zároveň hlasom komunikujem so svojím „vreckovým počítačom“, zatiaľ čo ma moje umelo-inteligentné auto automaticky vezie domov, bola len pred desaťročím úplné sci-fi. Samozrejme, ani v jednej zo spomínaných technológií sme ešte nedošli do cieľa, no z času na čas sa stane niečo takéto, aby sme si uvedomili, že už dnes žijeme v budúcnosti, o ktorej ľudia ešte nedávno len snívali.

Nemyslím si, že sa môžeme vyhnúť „privykaniu si“, či už ide o technológie alebo iné oblasti – je to niečo, čo máme ako ľudstvo zakódované vo svojej podstate. Verím však, že si môžeme viac uvedomovať situácie, ktoré nám pripomínajú, v akých výnimočných časoch žijeme a aké výnimočné možnosti nám z toho plynú.