Digitálni utečenci v čase koronakrízy

Mnohí sme „digitálnymi občanmi“ a na život vo svete techniky sme si zvykli tak, že si ho už ani neuvedomujeme. Niektorí sme sa do tohto sveta už narodili, iní doň prišli a usadili sa tu. A stále je tu aj zopár tých, ktorí ho pomáhali vytvoriť. 

Pre nás je život v online prostredí už dlho úplne bežný. Videokonferencie, cloudové úložiská a platformy ako Dropbox, čety v reálnom čase a mnoho ďalších foriem digitálnej komunikácie sú pre nás každodennou rutinou. Už pred krízou sme nakupovali, zabávali sa i spájali sa online, takže sa v súčasnom digitálnom prostredí cítime ako doma.

A aj keď nám, „digitálnym občanom“, každodenný osobný kontakt s inými ľudskými bytosťami istotne chýba, alternatívne spôsoby komunikácie sú pre nás prirodzené. Možno nám neprídu úplne uspokojivé, no určite pre nás ich používanie nie je problém.

To však neplatí pre veľkú skupinu ľudí, medzi ktorých často patria i naši blízki. Sú ľudia, ktorých koronakríza prinútila komunikovať spôsobmi, aké nikdy predtým nevyužívali. Už to samo je pre nich ďalším zdrojom stresu. Hovoríme o „digitálnych utečencoch“, ktorých do našej rodnej či zvolenej „digitálnej krajiny“ dohnal koronavírus a kríza, ktorú priniesol. 

Ja sám mám niekoľko takýchto „utečencov“ v rodine. Tipujem, že vy to máte rovnako. Podobne ako mnoho iných párov v Silicon Valley, aj naša rodina je zväzkom „ajťáka“ a „neajťáka“. Moja manželka je klinická psychologička. Nebrojí síce proti technológiám, no určite sa nedá označiť za „digitálnu občianku“. Odrazu sa ocitla v situácii, keď sa musí s klientmi i kolegami „stretávať“ prostredníctvom videokonferenčných nástrojov, ktoré sú jej cudzie. A hoci ju príjemne prekvapilo zistenie, že aj takto zrealizovaná terapia môže byť veľmi účinná, samotné nástroje, ktoré používa, ju doháňajú k šialenstvu. Vďaka nariadeniam o obmedzení pohybu osôb sa tak ja, ako člen našej domácnosti, veľmi často dostávam do pozície technickej podpory. Stavil by som sa, že mnoho „digitálnych občanov“ pomáha „digitálnym utečencom“ vo svojom okolí podobne.

Môj 89-ročný otec je však tiež veľkým prekvapením medzi „digitálnymi utečencami“. Roky sa spolu so súrodencami snažíme presvedčiť ho, aby si dal zaviesť internet, no vždy nám odolával. A to aj napriek tomu, že keď si vygooglite moje meno (volám sa „James F. Walsh“, rovnako ako môj otec), spomienky môjho otca na kórejskú vojnu v Knižnici Kongresu USA sa vo výsledkoch prehliadača zobrazujú oveľa vyššie, než čokoľvek, čo som kedy napísal ja.

Moji rodičia sú ešte stále sebestační a nezávislí, a keďže museli kvôli už spomínaným nariadeniam o obmedzení pohybu ostať doma, aj môj otec prišiel o svoj jediný prístup k internetu – vo verejnej knižnici. Mojej dcére, jeho vnučke, sa tak konečne podarilo presvedčiť ho skúsiť to s internetom doma. Poslal som mu najnovší iPad a, na moje prekvapenie a radosť, otec si ho zamiloval. S celou rodinou je v kontakte cez FaceTime, chodí na internet, odpovedá na e-maily – v digitálnom svete sa cíti ako ryba vo vode. Je radosť sledovať, ako sa tento „utečenec“ vo svojich 89 rokoch v našom svete udomácnil. . 

V nijakom prípade nechcem bagatelizovať údel skutočných utečencov unikajúcich pred útlakom, vojnou či hladomorom v snahe zabezpečiť si lepší život. Napokon, začiatkom 20. storočia si to zažil i jeden z mojich predkov. Paralely medzi situáciou, ktorú v súčasnosti zažívame, a príbehmi reálnych utečencov, sú pre mňa však až prekvapivo zjavné.

Hrozba ochorenia Covid-19 nás prinútila opustiť veľa foriem angažovania sa v reálnom svete. Uchýlili sme sa teda do sveta digitálneho, v ktorom sú niektorí z nás „doma“ viac, než iní. My, ktorí sa tu vyznáme, musíme pomáhať „digitálnym utečencom“ naučiť sa v tomto svete žiť. Niektorým z nich sa tu zapáči a rozhodnú sa tu ostať, iní sa vrátia „domov“ hneď, ako sa bude dať. No každého z nás, či už ide o „utečencov“ alebo „občanov“ digitálneho sveta, táto skúsenosť zmení. Dúfajme, že v dobrom.

Originálny článok v angličtine nájdete TU.  English version is available HERE.